Triduum Lacková 2012
Fotky z tejto akcieVeľkonočné sviatky prežité inak
Od Zeleného štvrtka do nedele Vzkriesenia Pána sme sa zúčastnili Trídua – „Paschalného Trojdnia“ v obci Lacková. Hoci my s našou rodinou, sme už skôr chceli prežiť takéto Veľkonočné trojdnie v kláštore redemptoristiek v Kežmarku, nepodarilo sa nám to pre nedostatok miesta. I pred začiatkom tohto Trídua museli sme tiež prekonať množstvo prekážok, ktoré nás chceli odradiť od účasti, predpovedanú zimu a dážď, nedostatok času i prostriedkov. Ja som sám akosi neveril, že môžem ešte niečo nové prežiť, že ma niečo prekvapí, obohatí. No teraz neľutujem a povzbudzujem všetkých hľadajúcich kresťanov, aby chceli prežiť tento Veľký sviatok inak a spoznali jeho veľký odkaz pre kresťanov. Aby sa neustále, spolu s pripomenutím Ježišovej Veľkonočnej obety tiež oddávali Bohu – Otcovi (Hospodinovi) a lepšie denne spoznávali Jeho vôľu s našimi životmi. Pretože len tak môžeme lepšie spoznať Boží plán s našimi životmi! Hľadajme, skúsme, nájdime! Sami tak možno zažijeme ako sa nás Boh dotkne, stretne sa s nami, zmení nám život.
Čo to ten Boh s našimi životmi, so svojou Cirkvou chce? Spoznal som, že túži aby jeho obeta vyvolala podobnú reakciu v nás. Našu hoci maličkú obetu, lásku a službu blížnym, zmenu vzájomných postojov-vzťahov k sebe i k Bohu (metanoju). Neostaňme teda len pri starom prežívaní sviatkov, zvykoch jedinej spovedi do roka a jednom prijatí Eucharistie. Pri Veľkonočnom slávení ako pri spomienke, že to snáď tak bolo v dejinách, či už len pri tradícii – posväcovania jedál vo veľkonočnú nedeľu po akom – takom pôste. Chceme sa tu s Vami podeliť faktami (videných zmyslami, rozumom) a tiež vnímavým srdcom – pre duchovné obohatenie a lepšie prijatie právd evanjelia, na našu i vašu metanoju – pohľad akoby z iného uhlu, na Ježišov príklad života, smrti, obety, lásky.
Väčšina zúčastnených sme nebývali v Lackovej dochádzali sme na program Trojdnia zo svojich domovov. Vonku bolo dosť zamračené, však radostné zvítanie s našimi známymi, bratmi a sestrami v Zelený štvrtok pred 16 hod. vnieslo nám slnko do duše. Prostredie bývalej školy bolo jednoduché, prosté ako za dávnych čias, (alebo kedysi na oáze v Hajtovke J). V „bývalej teraz už neslúžiacej národnej škole“ v Lackovej už animátori zdobili sa stoly k slávnostnej večeri, iní prítomní bratia a sestry kúrili pre chladné počasie drevo do pece, nosili vodu, milo sa prihovárali jeden druhému C. Každý sa zapájal podľa potrieb a svojich schopností, úloh. Potom bol predstavený program a úvod do liturgie sviatku. Podvečer o 17: 30 sme všetci prežili sv. omšu spolu s miestnymi farníkmi, s liturgickými obradmi Zeleného štvrtka. Všetci pozvaní sa ochotne zapájali do slávenia svojimi rukami, nohami, hlasom. Mňa zvlášť tešil „oduševnený spev“ zboru, ktorý spieval, modlil sa k Bohu zo srdca a tak dokonalo s citom, snáď lepšie ako v opere C J. Myslím, že všetci prítomní, naplno prežívali Ježišovo umývanie nôh, Jeho „Poslednú večeru“, Judášovu zradu. Ja tento sviatok chápem tiež ako prechod z otroctva hriechov teda Starého Zákona do Novej zmluvy – ustanovenie Eucharistie ako zmluvy obety a lásky. Čomu asi mnohí, podnes málo rozumieme, vypočujme si preto pátra Vojtěcha Kodeta OCarm.“ viď link*. Po tejto zeleno-štvrtkovej liturgii v kostole, sme prežili i iné zaujímavo – prekvapujúce veci ( dvere do večeradla v škole sa nám bližšie pozvaným – zasekli, nešli otvoriť J. Prechod k prestretým a pripraveným stolom bol iba cez „ obecná javisko“, kde sa každý svojrázne prejavil a musel prekonať asi metrovú prekážku i poslúžiť druhým svojou ochotou, podať pomocnú ruku). Spoločne sme potom slávili, prežívali „Seder“ židovskú večeru Paschy s hlbokými symbolmi z histórie Y Exodu. Toto večerou sme zakúsili obdobie Starého zákona, židovskú kultúru, tradíciu, ako ju dodnes prežívajú veriaci Židia. Jedli sme pečeného baránka, horké byliny, pili z plodov viniča víno i hroznový mušt. Tak nejako to snáď prežívali učeníci s Pánom vo Večeradle. Po 22 hod. sme v kostole po prenesení „Monštrancie“ mimo hlavný svätostánok, chvíľu bdeli v modlitbách s Ježišom. Mali sme rozpísané časy bdenia a modlitieb i rozjímania, ale podobne ako učeníci cez noc v Getsemanskej záhrade, niektorí unavení účastníci aj zaspali, nebdeli s Ježišom.
Veľký piatok začal spoločnými rannými chválami v kostole, pôstnymi raňajkami, potom od 10:00 sme prežívali Krížovú cestu zo zastaveniami cez obec na blízku Kalváriu, ktorú prišiel nakrútiť publicista pán Eugen Korda ako dokument (pozri link: http://www.tyzden.sk/video/muz-ktor%C3%BD-sadil-krize.html). Niesli sme spolu s domácimi obyvateľmi stredne veľký drevený i „svoje vlastné mentálne kríže“ a prosili sme Pána o odpustenie našich vín vyznaných mlčky i nahlas, tak ako to Sv. Duch dal každému poznať, uznať. Odprosovali sme v jednotlivých zastaveniach Boha za nevernosť v Jeho pláne lásky, za pokazené vzťahy v manželstvách, v rodinách, za sebectvo, neodpustenia a tvrdosť nášho srdca k svojím manželom, rodičom i deťom, nedobre vysporiadané pozemkové vzťahy v obci, zlé susedské i rasové spolunažívanie (Rómovia) a tak i hriechy historické i aktuálne. … Svoje vlastné pády, žiadostivosť očí i tela, slová, myšlienky svoje viny sme uznávali i pribíjali na drevený kríž, v podobe červených, symbolických kvapiek krvi ako znak a pripamätanie si krvi ktorú pred rokmi Ježiš za nás vylieval. Hoci to bola dojímavá aktivita, som presvedčený o tom, že Ježiš tieto naše vnútorné vyznania prijal, bral veľmi vážne, lebo za to všetko už zomrel a vykúpil nás už pred 2000 rokmi. Uvedomili sme si tak lepšie ťarchu najmä našich hriechov, ktorú niesol za nás „Baránok“, aby tak zadosťučinil Otcovmu plánu lásky so svojím stvorením.
Ale my chceme byť naozaj spasení, nestačí, že sme vykúpení kresťania? Chceme si privlastniť si toto vykúpenie nádejou, dôverou, láskou. Myslíme si, že stačí keď vieme, že je Boh, sme zapísaní v krstnej matrike, len občasné sviatosti. Je pravdivá naša viera , láska, život. Súďme sa teraz dnes v pravde a láske sami ! Či je a aká je naša láska, dôvera Bohu, život podobný aspoň trochu Ježišovi. Chuť stať sa svätými. Privolíme tejto Ježišovej láske vstúpiť do nášho života? On klope, volá, ukazuje ruky i bok. Budeme spolupracovať s Jeho milosťou až do hodiny našej smrti? A chceme vôbec už dnes hľadať a nájsť Boží nádherný plán pre svoj život a pomáhať si stať sa novými ľuďmi v tejto viere a láske, službe navzájom v rodine, spoločenstve, Cirkvi?
Po malom obednom posilnení pôstnou kapustovou polievkou, sme v kostole prežili ďalšie obrady – spievané Pašie, liturgiu umučenia Pána i s poklonou pri Božom hrobe. Potom po adorácii nastalo veľké ticho, len miestne dievčiny- skautky a niekoľkí „verní“ bdeli pri hrobe Pána.
Biela sobota začala rannými chválami v chráme. Po raňajkách sme prežívali obrad vyznania viery a otvorenie uší i úst „Effeta“. Toto je tiež je veľmi potrebné (viac hovoríme a menej vnímame potreby – počúvame) na plnšie chápanie viery, vydávanie svedectva, ohlasovania radostnej zvesti – evangelia a plodnejšie prežívanie Božej i vzájomnej lásky. Kňaz požehnával a dotýkal sa uší a pery zúčastnených počas tejto aktivity. Verím, že ovocie tohto požehnania, i hĺbku ako ho kto prijal, sa rôznym spôsobom a rôznymi darmi pre službu ukáže najmä po Turícach. Ak ho sami v modlitbe pozveme, necháme sa naplniť Sv. Duchom pre službu a tak odvážne nájdeme tú svoju správnu rolu pre svoj život v manželstvách, rodinách, spoločenstvách, Cirkvi, spoločnosti. Tak sa staneme pravdivými svedkami- apoštolmi pre blížnych, ktorí toto Svetlo – dobré slovo v pravý čas i príklad života radostnej, živej viery a zodpovednej, múdrej lásky v tomto svete veľmi potrebujú a hľadajú, hoci často ani nevedia čo im chýba. Neškoďme teda sebe i naším blížnym „farizejstvom“ a nevnímaním ich oprávnených potrieb podobne ako kňaz a levita na ceste do Jericha, ktorí síce nezhrešili, ale boli ľahostajní, mali svoj program, svoje zakorenené postoje, nevnímali empaticky potrebu „tu a teraz“ (pozri podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi).
Po tomto náboženstve – veľmi netradičnej, symbolickej pobožnosti sme mali voľno, ktoré využil každý individuálne ako chcel napr. kňaz otec Peter Komanický čistil zemiaky v rodine Jozefa a Anny L. v ktorej bol ubytovaný (jemu i mne to bolo veľmi sympatické, s úsmevom potvrdil, že tam z úcty ku kňazovi ani pes neštekol J).
Zišli sme sa uvoľnení opäť pred 16 hodinou, kde po uvedení do Veľkonočnej liturgie sme sa zamýšľali o svojom kresťanskom mene, ktorým sme boli pokrstení, pobirmovaní. Tu sa nám potvrdilo, že každý dostal od Boha pri stvorení svojej identity (duše) pri počatí tela biely kamienok – jedinečné meno (pozri Sv. Písmo Zjv 2,17) a tým aj individuálne poslanie pre život na tomto svete. V každodennom zhone a napätí len málo na to myslíme a ťažko na to prichádzame. Pri vlastnom mene sa odporúča tiež spoznať i život svojho patróna – svätca a prejaviť túžbu stať sa svätým. Po večeri sme sa zapojili do slávnostnej liturgie Veľkonočnej vigílie, obnovili sme si krstné sľuby, prežívali obrady svetla a Vzkriesenia Pána, čím sa Veľkonočné obrady skončili.
Chcem vyjadriť svoju veľkú vďaku neveľkému speváckemu zboru a mnohým obetavým ľuďom z Lackovej, Chmeľnice , St. Ľubovne ktorý museli zabudnúť na seba, svoje plány a postarali sa o vhodné miesto a potreby – vodu, drevo na kúrenie, pečeného baránka, drevený kríž, koberec, kapustnú polievku a iné dobroty. Vzájomnú lásku v službe nám prejavili i moderátori Vlado a Danka Gladišoví s animátormi a s duchovným o. Petrom Komanickým, ktorí z ochotného srdca pripravili toto slávenie Trídua v Lackovej. Po *Agapé –„vzájomnej hostine lásky“, sme sa ešte krátko podelili „v našom spolku“ svojimi zážitkami a dojmami i vďakou za možnosť zúčastniť sa tejto oslavy Pánovho umučenia i vzkriesenia. Po polnoci, v nedeľu skoro ráno sme sa pobrali zo spoločného prežitia Zmŕtvychvstania domov. Na záver ešte pripájam iné krátke dojmy niektorých zúčastnených:
Betka R.: Po úspešnom zdolaní prekážok zúčastnili sme sa Veľkonočného trojdnia. Začalo obradom Zeleného štvrtka, pri ktorom bol manžel poctený obradom umývania nôh, umocnený silným zážitkom, Božím dotykom. Nasledovala večera Zeleného štvrtka, pri ktorej bolo veľa symbolov, bolo to niečo nové pre nás, umocnené pečeným baránkom, cítila som prítomnosť Ježiša, ako večeria zo svojimi učeníkmi. Následná adorácia ri Božom hrobe, ranné chvály, krížová cesta – niesli sme kríž, obrady Veľkého piatku, cítila som po tieto dni, že Ježiš bol pri nás, niesol nás a požehnával. Počas tohto trojdnia som nemyslela na nič iné len na Ježiša. Nakoľko sme tam my ostávali spať pri vlastnej rodine, mohli sme bez starosti, aj keď neskoro večer zaspávať s pocitom, že sme celý tento deň venovali pre Ježiša. Uvedomila som i taktiež, že sviatky začínajú od Zeleného štvrtka a nie až kedy jeme šunku v nedeľu, sme radi že sme sa mohli zúčastniť. Aleluja….
Zuzka M.: Som rada, že som zažila toto slávenie Trojdnia od Zeleného štvrtka po Vzkriesenie, veľmi ma to obohatilo, hlavne v spoločnom prežívaní Kristovho umučenia, smrti a slávneho Vzkriesenia, kde to bolo všetko také slávnostné a povznášajúce. Okrem iného mi to pripomenulo krásne prežité dni oázy v detstve, lebo sme tam boli ako jedna rodina, tak ako na oáze J.
* Skúste si pozrieť i O Carm Kodeta : http://www.youtube.com/watch?v=jZSnxru6_WI
Spracoval Miroslav Murcko apríl 2012, SL
Tip: Pozri si tiež fotky z tejto akcie!